Ležím na lôžku a niekto ma presúva. Vidím len tmu, niečo mám cez oči. Vo vzduchu cítim zmes prachu, zatuchnutej pivnice a hrdzavého železa. Nepravidelné blikanie neónky intenzívne pretína odporné vŕzganie nemocničného vozíka. Rinčanie a chlad reťazí na zápästiach a členkoch vo mne nezastaviteľne stupňuje napätie a adrenalín.

Po krátkej chvíli sme zastali. Niekto s maskou na hlave mi strhol pásku z očí, zdvíha ma a usádza do kresla. Nastavuje nejaký prístroj a odchádza. Hneď ako sa mi vrátil zrak do normálu vidím, že je nás v miestnosti viac. Ďalších počujem cez stenu vedľa. Každý z nás má v očiach jedinú otázku: “Ako sa z tade do frasa dostanem?”

Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Zo skrine vyšla drobná pomaľovaná bábka na bicykli. Prehrala nám pásku s odkazom a nám bolo nad slnko jasnejšie, že o nás vie všetko. Jediná cesta ako sa odtiaľ dostať živí, bola prísť na to, čo od nás presne chce a splniť to do bodky.

Na jej slová nikdy nezabudnem: “Zahráme sa takúto hru.”